Pokračovanie Sapa 1:
V nedeľu, asi nejaké 3 hodinky pred odchodom, sa nám však šťastie otočilo prdelkou a moja mamička utrpela drobný nevinný pád, z ktorého vznikla veľmi škaredá (našťastie zatvorená) zlomenina.
A teraz sme mali možnosť vidieť pravú tvár Vietnamu.
Sanitka – nehrozí! Zavolali sme do hotela, kde sa k nášmu prípadu postavili veľmi profesionálne a poslali hotelové auto so šoférom a dvomi zamestnancami (jeden hovoril dosť dobre po Anglicky) do nemocnice, kde vyzdvihli zdravotnú sestričku. Mamičkina zlomenina bola tak zlá, že kosť v stehne bola úplne prelomená (na tri krát), čiže spodná noha držala len na svaloch, šlachách, koži – bez kostennej opory. Zhŕklo sa okolo nás kopu ľudí, ktorí sa snažili pomôcť a snažili sa ju premiestniť (ležala vo vode), ale žiaľ, neuvedomili si, že ako ju chcú zdvihnúť, noha od stehna dole zostala na zemi. Brrrr. Tak som ich musela odháňať, aby ju nechytali, a čakali sme asi pol hodiny na zdravotnú pomoc.
Hrozne moc nepríjemné bolo aj to, že ako tak ležala na prostriedku cesty vo vode, autá, ktoré chceli prejsť, vôbec nedbali na to, že na ceste leží zranený človek. Jednoducho dosť rýchlo prechádzali okolo nás. Museli sme stáť na stráži, aby nám mamičku nakoniec aj neprešli. Jeden stál na jednej strane, druhý na druhej a tretí bol pri mamičke a snažil sa jej urobiť čo najväčšie pohodlie.
Keď konečne dorazila zdravotná pomoc, doniesli len úplne základnú výbavu, ani zďaleka nepostačujúcu. Sestrička išla mamičke hneď pichnúť injekciu, na čo som reagovala ako skúsený zdravotník – kontrolovala som, či je ihla sterilná - jednorázová, a čo jej to vlastne chcú pichnúť (morfium, ok, môže byť), a ihneď som si zaznačila čas a druh injekcie.
Nohu jej potom obviazali a upevnili okolo nejakých drôtov (nebolo to skoro vôbec pevné, ale aspoň niečo), naložili ju do lehátka a natlačili sme ju do auta (taký nejaký jeep, sklopili sme sedadlá, a bolo).
Asi za 15 minút sme dorazili do miestnej nemocnice v Sape. Prvé sme išli na RTG. Miestnosť, kde sa prístroj nachádzal bola úplne obyčajná, bol tam jeden stôl pre pacienta a jeden zastaralý prístroj. Keď išli mamine zrontgenovať nohu, ani sa nenamáhali nás poslať za dvere. Samozrejme, že sme sa za ne hnali sami, aj keď neviem, ako veľmi nám pomohli – boli to obyčajné drevené dvere s veľkými škárami.
Snímok bol hotový v rekordne rýchlom čase. Samozrejme, nechceli mi ho hneď ukázať, ale najprv sa radil doktor so sestričkou. Potom mi ho dali do ruky, ale aj tak som sa naň nechcela pozrieť. Tak som ho dala do ruky Duncanovi a len som sa pozerala na jeho výraz tváre. Najprv zbledol, potom zožltol, potom zozelenel, potom sa zhlboka nadýchol a povedal, že je to o mnoho horšie, ako predpokladal. Že stehenná kosť je zlomená do véčka a jedna časť véčka je úplne odlomená...
Mamičku zatiaľ previezli do izby – teda, ak sa to tak dá nazvať. Murovaná budova s mnohými otvorenými dverami do izieb. Do izieb sa vchádzalo z vonku. Na izbe bola s jednou lokálnou pani a s jedným kmeňovým manželským párom s bábätkom. Ako som spomenula, dvere boli otvorené, okná (teda, len okenice) boli otvorené, pacienti ležali v posteliach v normálnom oblečení, dokonca si nevyzuli ani topánky, a nie v pyžame, ako u nás. Na zemi bola hrozná špina, ale fakt hrozná. V rohoch miestnosti boli obrovské pavučiny, stálimi obyvateľmi boli jašterice, chrobáky a iná háveď. O sterilite asi ešte nikdy nepočuli.
Po celý čas od nehody sme boli v kontakte s medzinárodnou klinikou v Hanoi a poisťovňou na Slovensku. Situácia bola napätá, stále sme vlastne nevedeli, čo môžeme robiť. Už bolo 5 hodín poobede, vlak späť do Hanoi nám odchádzal o 8 večer, cesta zo Sapy do Lao Cai (vlakovej stanice) je minimálne hodinu. Čo urobíme s mamičkou? Naložíme ju do vlaku? Nemožné! Jej noha bola v kosti úplne oddelená, hrozilo, že sa jej poškodia cievy a začne krvácať, alebo že jej prestane prúdiť krv do nohy, a určite množstvo ďalších vecí.
Miestny lekár nám navrhol operáciu. Vzhľadom na to, že sme videli, v akom stave je nemocnica, táto možnosť neprichádzala do úvahy.
Duncan, ako vždy, nestratil hlavu, odfotil RTG snímok, poslal ho na kliniku do Hanoi, tí ho poslali mailom do poisťovne na Slovensko. Ako ho lekári videli, ihneď sa dohodli, že pošlú helikoptéru. Žiaľ, helikoptéra nemôže letieť po tme, a vo Vietname sa stmieva už okolo 6 večer, tak musíme prečkať noc. Nikto neplánoval odísť vlakom späť do Hanoi, tak všetci ostatní sme stratili odvoz. Lekár v Hanoi povedal, že helikoptéra odvezie len pacienta a jeden doprovod (čo som mala byť kvôli jazykovým schopnostiam ja), tak Duncan zavolal do Hanoi šoférovi, aby pre neho a môjho ocka prišiel.
Tak to by sme mali. Ale stále sme boli v Sape. Najbližšia „väčšia“ nemocnica bola v Lao Cai, hodinu autom. Ocino si overoval, že nemocnica v Lao Cai je na zozname medzinárodných nemocníc, a začal naliehať, že musíme ísť tam. Snažili sme sa mu vysvetliť, že vo Vietname to naozaj nič neznamená, že možno majú len jeden dobrý prístroj kto vie na čo, a to im dáva dostatočný počet bodov, aby mohli byť na zozname, ale v tom strese to nechcel pochopiť a chcel odísť.
Vybrali sme sa teda na cestu. Sanitka ako prostriedok na prepravu vôbec neprichádzala do úvahy – je totiž malá a neposkytovala by mamičke dostatok pohodlia, tak sme stále využívali auto a služby hotela Victoria.
Prišli sme do Lao Cai, kde nás vraj už mali čakať, ale vyzeralo to skôr tak, že o nás nevedeli. K dispozícii nebol žiaden lekár. Zaviedli nás do nejakej miestnosti, a ak by bolo na mne, tak sa vrátime späť do Sapy. No to bolo o mnoho hroznejšie, ako v Sape. Táto miestnosť mala byť niečo ako pohotovosť. Miestnosť mala okná smerujúce von, ako aj okná smerujúce dnu do chodby. Okná nemali sklá, len akési drevené polo spráchnivelé okenice, ktoré boli samozrejme stále otvorené. Ako sme prišli do izby, všetky tieto okná boli ihneď obsadené zvedavými miestnymi obyvateľmi. Moja mamička sa im veľmi páčila – chutná drobná blondýnečka s krásnou mliečnou pokožkou – to sa tu tak ľahko nevidí.
V spojení s Hanoi a so Slovenskom, čakali sme na nejakého doktora. Ako tak čakáme, ozvala sa biologická potreba mojej mamičky. Skoro som aj zabudla, že také niečo existuje. No, a toto bol fakt zážitok. Asi 20 minút som sa snažila niekomu vysvetliť, že mamina potrebuje na malú potrebu. Potom som už trochu vybuchla a narobila hluk, tak personál požičal od susedy nočník a priniesli mi ho. Mamina bola v strede miestnosti, obklopená húfom Vietnamcov. Pokúsila som sa im vysvetliť, že by sme potrebovali trošku súkromia a aj nejakú tú pomoc. Ok, tak nás zastreli nejakým závesom, dovideli na nás len hlavy z jedného okna. Zdravotné sestričky, ak sa to tak dá nazvať, sa začali pokúšať vyzliecť mamine rifle. A toto by ma ani vo sne nenapadlo – oni ju začali nadvihovať. Ako jej nadvihli zadok, tak stehno po zlomeninu (asi 20 cm od bedrového kĺbu) sa zdvihlo, a tá časť nohy od zlomeniny k chodidlu, zostala, samozrejme, ležať na posteli. Mne to vyzeralo, ako by im bolo jedno, že jej tú nohu úplne dokaličia, ale dôležité bolo nepoškodiť rifle! Spustila som krik a museli ju vrátiť do pôvodnej polohy. Vypýtala som nožnice, a rifle som jednoducho rozstrihla. OK, môžeme ísť na to. Hmmm, ďalší problém – nočník bol asi 15 cm vysoký. Čo teraz? Zase ju musíme nadvihnúť, zase zostane spodná časť nohy ležať... Nuž, tentokrát sme museli nejako maturovať. A podarilo sa ;o)
Ďalšia procedúra bola zafixovať nohu. Pre ľudí, ktorí nevedia, ako by to v správnej nemocnici malo chodiť, tak robí sa to takto: Zoženieš niekde kus garníže alebo nejakej dosky. Nevadí, že má triesky, tie si pacient nevšimne, veď ho dosť bolí zranenie. Obalíš nohu gázou okolo tej dosky a viac sa nestaráš. Mamina mala otlačenú pätu a časť dosky sa jej dosť brutálne zarezala do nohy...
Teraz do pohotovostnej miestnosti k mamičke začali voziť ďalších ľudí. V pristore asi 30m2 sa zoskupilo okolo 50 ľudí!!! Prišiel čas previesť mamičku do izby. Tá vyzerala podobne, ako pohotovostná izba, len bolo a o polovičku menšia. Nachádzali sa tam 4 kovové postele, na každej posteli boli asi 3-4 ľudia. Ako sme neskôr zistili, neboli to pacienti. Pacient bol len jeden, a ostatní boli rodinní príslušníci, ktorí pacientovi varili (v strede izby, samozrejme), prali (čiže v nemocničnom areáli boli povešané košele, nohavice, spodné prádlo) a starali sa o neho. V nemocnici nedávajú stravu, ani vodu, nemocnica poskytne len posteľ a nejakú sieť proti komárom (a tých tam bolo neúrekom). Posteľ je veliká kovová s kovovými roštami. Na roštoch nie je matrac, ale len slamená rohož. No a tam sa sladko spinká a zotavuje... Naša mami mala asi protekciu, lebo jej doniesli nejaký matrac obalený v sivom gumovom obale. Samozrejme, matrac bol hrozne moc špinavý, tak ho sestričky začali umývať. Po štvrtom raze, keď voda bola stále úplne čierna, to vzdali...
Tak, mamičku by sme mali „na poriadku“. Ocinko odkukal od miestnych a uložil sa vedľa nej. Duncan a ja sme zatiaľ chceli nájsť nejakú hotelovú izbu, aby sme sa mali kde osprchovať a prípadne schladiť pri klimatizácii. Prekvapčo – v Lao Cai nemajú hotel. V poriadku, nájdeme nejaký penzión alebo privát, kde nám dajú izbu. Podmienka bola tá klimatizácia. Bolo fakt na nevydržanie. Tak sme, ešte stále za pomoci super ľudí z hotela Viktória v Sape, našli nejakú izbu s klímou. Že vraj 10 amerických peňazí. Za to, čo to bolo, to bolo neuveriteľne drahé! V izbe mŕtvy šváb, v kúpeľni – kôš nevysypaný, asi 5 použitých mydiel a zubných kefiek, podlaha špinavá, no proste katastrofa. Postele asi nikdy neboli prezlečené, plné vlasov a fľakov, uuuufffff. V každom prípade, museli sme zvládnuť sprchu a aspoň sme sa chladili v klíme. Nepredpokladala som, že budeme spať, veď sme mali dlhý deň a naše trápenie ešte stále nebolo na konci. Celú noc sme telefonovali s Hanoi, so Slovenskom, so sestrou v Prahe, dohadovali sme detaily ohľadom helikoptéry, nemocnicu v Hanoi, a podobné „dovolenkové“ útrapy. Predsa len sme si chceli na chvíľočku ľahnúť – „žiarlili“ sme na ocina – ten sa tam vyvaľoval na posteli v nemocnici s mamičkou.... Obliekli sme sa do dlhých nohavíc a tričiek z dlhým rukávom. Nohavice som zastrčila do ponožiek, aby sa mi ani kúsok tela ani náhodou nedotkol tej hnusnej postele. Vankúše som obalila do bundy a myslím, že asi hodinu sme aj zdriemli. Ocina sme mali vystriedať o 8 ráno. Nechcel ani počuť, že by sa od mamičky vzdialil čo len na krok. Tak sme tam prišli už okolo 7, po ceste sme zbadali nášho šoféra. Tomu trvala cesta z Hanoi celú noc. Auto, ináč vždy žiarivo čisté, bolo celé pokryté blatom, a ako nás Khiem zbadal, ten jeho šťastný úsmev, že nás vidí živých – bolo to najkrajšie čo sa za posledné hodiny stalo. Klobúk mu dole za obetavosť, s ktorou okamžite prišiel na pomoc.
Duncan odišiel s Khiemom kúpiť nejaké jedlo. Nejedli sme od nehody a niečo pod zub by bodlo. To bol ďalší boj. Všetko bolo príliš lokálne a pre nás viac menej nejediteľné. Dobrá správa, z nemocnice sa ozvali, že helikoptéra pristane okolo 11 doobeda. Niečo pred 11 sme ju už počuli a na mamičkinej tvári sa zjavil veľmi maličký, bojazlivý úsmev. Keď sme zbadali lekára so sestričkou, konečne nám odľahlo. Tu už sa konečne dala rozoznať zdravotná starostlivosť. Pri každom úkone, ktorý robili, sme však boli sledovaný desiatkami očí miestnych obyvateľov...
Nakoniec sme mali aj trošku šťastie, helikoptéra bola veliká, ruská a pilot nás zobral späť všetkých, akurát chudák šofér Khiem musel zvládnuť cestu späť sám. Cestu helikoptérou si moc nepamätám. Bola som strašne unavená a spala som. Akurát viem, že tam bolo veľmi teplo. Cesta trvala hodinu, a potom nás už sanitka previezla do nemocnice – Francúzsko – Vietnamská nemocnica, to najlepšie, čo v Hanoi majú. Do nemocnice za nami na motorke dorazil doktor – prekvapenie - Európan. Doktor Laurencon je Francúz, ortopedický chirurg s 23 ročnou praxov. V Hanoi bol 2 týždne. Mali sme šťastie v nešťastí.
Na druhý deň, v utorok, mamičku operoval a od toho okamžiku išlo všetko k lepšiemu.
Mamička si nemocnicu a starostlivosť nemohla vynachváliť. Každý deň jej doniesli menu, z ktorého si mohla vybrať jedlo na nasledujúci deň. Mala peknú izbu, o ktorú sa síce delila ešte s jedným pacientom (vždy iným, často sa totiž striedali), ale delila ich od seba plachta, takže mala svoje súkromie. Keď niečo potrebovala, tak len stlačila gombík a sestrička hneď pribehla. Každý deň ju navštevoval MUDr. Laurencon a pár krát prišiel aj riaditeľ nemocnice, tiež Francúz. Rana sa krásne hojila a pomaly nastal čas opustiť nemocnicu, a tiež aj Vietnam.
V nemocnici dokopy pobudla týždeň, potom mi ju zverili do domácej opatery. Boli sme v kontakte s poisťovňou na Slovensku a začali sme zariaďovať jej odvoz domov. Ocko si vymenil letenku a už nedočkavo čakal doma.
Mamičku museli prevážať ako ležiaceho pacienta, a, samozrejme, nemohla letieť sama. Takže 2 dni pred odletom si ju prišiel vyzdvihnúť záchranár – pán Jiří. Neuveriteľný mladý muž. Skromný, tichý, svedomitý, žiaden turizmus a obhliadka mesta, ale poctivo zisťoval všetky detaily, ktoré by mohli ovplyvniť cestu.
Ešte, ako ináč, Jiřímu stratili na letisku batožinu! A jeho batožina je viac menej len zdravotnícke pomôcky, ako posteľ na prepravu, injekcie, atď. Ale našťastie, na druhý deň dorazila. Tak či tak to bolo trošku stresujúce.
Prišiel čas odchodu. Jiří dorazil s pomôckami, rozložil oranžovú posteľ na prepravu (je mi ľúto, ale neviem správny výraz), mamička sa uložila a Jiří ju začal fixovať. Posteľ nafúkol a ona ležala ako keby v takom pevnom korýtku. Potom si pre ňu prišla sanitka a odviezli mi ju preč.
Čo viem z jej rozprávania, cesta nebola veľmi príjemná. Jej miesto bolo šesť miest, kde stoličky boli zložené a ona ležala na nich. Cítila sa veľmi klaustrofobicky, lebo ležala asi 20 cm od batožinového priestoru. Čiže sa nemohla ani otočiť. Chúďatenko naše malé, čo všetko si muselo pretrpieť.
Šťastne dorazili domov, sanitka ju doviezla k ocinkovi, no a teraz pomaly začne s rehabilitáciami. Na nožičku stále nemôže dostúpiť (a úraz sa stal pred viac ako tromi mesiacmi), ale pohybovať sa môže.
Týmto jej posielam velikú pusu a prajem jej veľmi rýchle zotavovanie, aby ma zase mohla aj s ockom prísť pozrieť.
A len tak mimochodom, podmienka každej našej návštevy je: veľmi dobrá poistka. Z vlastnej skúsenosti – oplatí sa do toho investovať.
